MANŽELSTVÁ PATRIARCHOV (zdroj – príhovory o. J. Majerníka, dielo J. O. Markuša, Komentár k Starému Zákonu – Genezis) ABRAHÁM A SÁRA, IZÁK A REBEKA, JAKUB A RÁCHEL, LIA

Manželstvá v dobe patriarchov – ťažká práca, extrémne krátky život, deti ako pracovná sila – otázka prežitia.

Ľudia nežili izolovane. Všetky domy boli vo vzájomnej blízkosti – štýl malých sídlisk – celá rodina bola pokope a navzájom si pomáhala. Všetky sociálne istoty poskytovala v tom čase rodina, nie štát.

(Pravdepodobne muži spali spolu, ženy spolu s deťmi, na svoje intímne záležitosti mali vyhradený svoj čas, čo sa medzi dospelými určite nejakým spôsobom vedelo, ale takú intimitu manželskú si človek asi nezažil v dávnom veku.)

zo slov o.Majerníka:
„Život bol extrémne krátky. Hovorí sa, že za Ježiša to bolo cca 29 rokov. Pretože boli vojny a bol ťažký život. Keď sledujete archeológiu panvy žien, sú omnoho silnejšie ako u dnešných žien. Pretože dnešná žena nenosí ťažký tovar, vodu do vzdialenosti napr. 1 km ako to nosila aj Panna Mária. Nechcem znevažovať krásu Panny Márie, ale žena, ktorá má silnú panvu, má tiež svoju krásu, teda aj ona ako fyzicky pracujúca žena musela mať dosť silné ruky a dosť silné kosti, a teda tie ženy neboli nejakého vysokého vzrastu. Pretože od detstva boli navyknuté na veľmi ťažkú robotu. A keď sa deti zamestnali do prác od nejakých 7-8 rokov – apokryfy nám hovoria, že Panna Mária bola vovedená do chrámu, čo znamená, že asi od 5 do 8 rokov prala prádlo, ktoré sa používalo v jeruzalemskom chráme, rúcha kňazov, ktoré boli aj plné krvi. Musel to ktosi čistiť a tieto dievčatká kňazi zamestnávali na umývanie a čistenie. Deti si takto zvykali na ťažkú fyzickú prácu. Teda jeruzalemský chrám bol aj jatkami a tie dievčatká, ktoré tam pred menštruáciou zamestnávali, pretože už potom nemohli, zrejme boli zvyknuté na ťažkú prácu. Keď čítate Prísl 31. kap., tam sa hovorí, že ideálna žena má silné prsty.
Dievčatá sa veľmi skoro vydávali, rodili v priemere 12-20 detí za život. Lenže keď rodili takto veľmi často, buď sa deti narodili už mŕtve, príp. zomreli hneď po pôrode alebo ako deti. A len ten najsilnejší jedinec mal šancu prežiť. A preto manželom nebolo čo v historickej dobe závidieť. Sobášili ich ako deti, žena rodila do 25-tich, max. 30-tich rokov, potom už nerodila. Rád by som videl, ako ľudia vyzerali v 40-tke, príp. 50-tke.“

MANŽELSTVO ABRAHÁMA A SÁRY

Abrahám by nemohol byť tým, kým bol, bez manželky Sáry. Bola nielen jeho manželkou a matkou Izáka, ale aj spoločníčkou jeho viery a povolania. Určite pre ňu ako pre 65-ročnú nemohlo byť ľahké opustiť domov a nasledovať manžela na ceste do zasľúbenej krajiny. Nedosahovala síce výšku viery Abraháma, ale do niektorých vecí videla lepšie ako Abrahám.
Keď Pán oznámil Abrahámovi, že sa mu ako 99-ročnému narodí Izák, Abrahám padol na tvár a smial sa. Jeho smiech však nie je vyjadrením nedôvery, ale radosti a úžasu nad udalosťami, ktoré majú nastať. Sára sa tej istej zvesti smiala, lebo pochybovala. Izák (znamená smeje sa) je tak synom Abrahámovho smiechu radosti a Sárinho smiechu pochybovania.
O obetovaní Izáka nevedela – sú cesty, na ktoré sa mohol vybrať Abrahám iba sám. Ona vo svojej materinskej láske by iste bránila uskutočneniu Božích plánov. Naproti tomu Izák, keď sa dozvedel, že má byť obetovaný, poslušne kráčal s Abrahámom ďalej. Na vrchu Morija nám Boh porozumie ako nikdy predtým.
Abrahám, keď Sára zomrela, kúpil pre ňu to najkrajšie miesto ako hrobku. Nevyjednával, i keď cena, ktorú majiteľ žiadal, bola privysoká. Chcel pre ňu zaobstarať to najlepšie, čo vedel a mohol.

MANŽELSTVO IZÁKA A REBEKY

V manželstvách patriarchov bol záujem vždy uzatvárať manželstvá medzi pokrvnými príbuznými. Patriarchovia nechceli, aby sa manželstvá miešali s domorodými kmeňmi. Istého času všetko miešané u Židov sa pokladalo za nečisté. (i my vieme, aké problémy vedia urobiť miešané manželstvá s protestantmi, nieto s inovercami). Domov si vždy privádzali nevesty synovia, nikdy nie opačne.

Izákovi manželku našiel Eliezer. Stalo sa tak pri studni – v dejinách spásy mnohé veľké veci sa stali pri studni. Rebeka urobila viac ako sa od nej žiada. Eliezer si prosí trochu vody, ona mu hovorí, nech sa napije, koľko sa mu žiada. A ponúkla aj že ťavy napojí. Je pracovitá a práce sa nebojí.

V tomto príbehu je pekne vykreslená jednoduchá čistá viera ľudí tej doby: „keď od Pána pochádza táto vec, ako by sme jej mohli prekážať?“ Tak ako Eliezer našiel manželku Izákovi pri studni, aj Rebeka prvý raz stretáva Izáka pri studni. A pri modlitbe - Izák je modlitebník.

Izák vyrastal po Izmaelovom odchode ako jedináčik. Sára bola už na výchovu stará a zrejme ho rozmaznávala. Izák mal mlsný jazýček, zrejme to v ňom vypestovala starostlivá Sára. Naviazal sa na ňu a aj Rebeku porovnával so svojou matkou. Naviazanosť na matku by nemala byť na úkor samostatnosti dieťaťa – dobré matky sú tie, ktoré dajú dieťaťu nielen korene, ale aj krídla. Izák si najprv vzal Rebeku, až potom sa do nej zamiloval. Origenes tento vzťah porovnáva so vzťahom človeka k Svätému Písmu. „Najprv vezmeš do rúk, a keď budeš čítať, zamiluješ si ho.“

Nad manželstvami patriarchov sa vznáša zvláštny mrak neplodnosti. Aj Rebeka je neplodná. Izák a Rebeka si však nepomáhajú svojpomocne ako Abrahám a Sára, ale Izák sa modlí za svoju manželku. Po 20 rokoch čakania čaká Rebeka dvojčatá, ktoré zápasia už v jej lone. Pýta sa Boha, čo to znamená a dostáva odpoveď, že 2 národy sú v jej lone, ktoré vždy budú zápasiť. Aj keď by chcela, predsa vidí, že v živote veci nepôjdu hladko, ako by si priala.

Zaujímavé, že obe deti – Ezau i Jakub boli deťmi veriacich rodičov, obaja boli od Boha vyprosení a darovaní, obom sa určite snažili rodičia vštepovať duchovné hodnoty, a predsa jeden na ne reaguje a druhý nie. S touto skutočnosťou sa treba zmieriť, že nie každá výchova prinesie duchovné ovocie.

Bolo Izákovou chybou, že vedel od momentu Rebekinho tehotenstva, že Jakub má byť nositeľom línie prvorodenstva, a predsa k tomu neviedol deti. On presadzoval Ezaua (nosil mu pochúťky z lovu), Rebeka Jakuba. Biblia používa slovká „svoj“, „svoj“. Nie je dobré, ak sa robia rozdiely medzi deťmi.(sv. Ambróz)

Izák mal všeličo na svedomí – jeho konanie nasvedčuje, že si dostatočne nectil manželku a jej názor, zatajoval pred ňou veci („nič nepovedz matke“, tak povedal Ezauovi, keď sa rozhodol Ezaua požehnať), zakrýval si oči pred jej prorockým videním, presadzoval s flegmatickou húževnatosťou svoje názory.
Rebeka zasa konala za chrbtom svojho muža. Ako manželia určite neboli jednotní.
Rebeka je reprezentantkou pravej Židovky, nielen v stelesnení negatívnych čŕt, ale tiež v snahe, aby všetci jej najbližší boli čo najviac Boží. „Na mne bude kliatba“, ak to nevyjde.
Má zvláštny dar získavania informácií. Dozvie sa o snahe požehnať Ezaua, i keď to malo ostať utajené, dozvie sa o snahe Ezaua zabiť Jakuba, i keď si to Ezau zaumienil len v mysli.
Snaha zachrániť Jakuba. „radšej zomriem, ak by si Jakub mal zobrať Chetitku!“ Určite má záujem, aby mal, Jakub manželku so zmyslom pre duchovné hodnoty. Zároveň je rafinovaná, všetko vie premyslieť do podrobností. Netuší, že jej milovaný Jakub tam pobudne vyše 20 rokov a ona ho už nikdy neuvidí.

MANŽELSTVO JAKUBA S RÁCHEL A S LIOU

Jakub sa zaľúbil do Ráchel – opäť sa to stalo pri studni a opäť to bolo pri práci. Je ochotný za ňu slúžiť u Labana 7 rokov – a ten mu podstrčí inú ženu – zvláštne, nepochopiteľné, ako sa to mohol stať a ako Jakub počas svadobnej noci na to neprišiel. Láska k Ráchel mení pomaly srdce ľstivého intrigána na srdce milujúceho muža a my sme svedkami toho, ako Jakub, ktorý si rád dopomáhal ľsťou, dokáže z lásky k Ráchel prijať Labanovu lesť. Tento príbeh na druhej strane opisuje lásku v reálnom kontexte, ako sa ten, ktorý miluje, stáva zraniteľným. Žiaľ, vždy sa v blízkosti nájde nejaký Laban, ktorý lásku zneužije.

Jakub dosiahne svoj cieľ – dostane za manželku Ráchel, no prežíva sklamanie, keď zistí, že je neplodná. Zrazu v protiklade stoja 2 ženy – Lia je plodná, ale chýba jej Jakubova láska, Ráchel ju má, ale nemá deti. Každej chýba niečo podstatné, aby mohli byť šťastné. Obe sú nenaplnené a nedokážu prijať svoj osud – nevidia to, čo majú, len to, čo im chýba. Stávajú sa z nich sokyne. Je to realita rodín – vzťahom väčšinou niečo chýba – niekde láska, niekde deti.

Dej sa stupňuje – Lia rodí synov, Ráchel sa stále nervóznejšie prizerá a trpí. Vrcholom je jej hádka s Jakubom, ktorý však reaguje „či som ja na mieste Boha?“ Vie, že iba Boh má moc otvoriť lono Ráchel a od toho momentu ponecháva ženy, aby sa vysporiadali medzi sebou sami.

Celý príbeh ukazuje, ako sa márne človek snaží vyrovnať s bytostným nenaplnením. Frustráciu sestier nakoniec zmení až narodenie Jozefa. Až vtedy sú ochotné nájsť spoločnú reč a odísť z domu. Jakub ako dobrý manžel sa radí o odchode od Labana s oboma manželkami.
Ráchel aj Lia v čase svojej neplodnosti použijú dve svoje slúžky, takže Jakub má nakoniec 12 synov od 4 žien – 11 sa ich narodilo v Harrane, posledný Benjamín na ceste do Betlehema, kde pri pôrode Ráchel zomiera.

Ráchel – manželka pre tento svet, Lia – pre svet duchovný.

Jakub je taký pestrofarebný charakter – je sústredením typických čŕt židovstva – Abrahám ani Izák ich nemajú, ale Jakub ich má. Za svoje chyby a hriechy veľa skúsi, veľa vytrpí, ale na druhej strane sa upevňuje jeho dôvera v Boha.